Naj, naj, naj #2: Najrýchlejší gitaristi (1. časť) ⋆ ROCKER.sk

V prvej časti nášho seriálu, ktorú sme rozdelili na dve časti rovnako, ako rozdelíme aj túto, sme vám predstavili sedmičku z najrýchlejších bubeníkov. Tentokrát sa v kapele pohneme ďalej, konkrétne medzi pánov čarujúcich prstami medzi strunami takým štýlom, že človek sotva stíhať vnímať, čo kedy zahrali. Opäť pôjde iba o krátky výber, keďže nie je možné, aby sa sem zmestili všetci. Preto neplačte, ak nenájdete toho svojho.

Každopádne, najrýchlejší gitaristi sa najlepšie hľadajú v radoch tzv. shredderov (v preklade doslova trhačov). No a čo je to vlastne shredding? Ide o štýl hrania na elektrickej gitare hlavným gitaristom, kde sa skĺbuje niekoľko rôznych techník rýchleho hrania. Priekopníci tohto štýlu valcovali pódiá už v sedemdesiatych rokoch. Nájdete medzi nimi napríklad mená ako Jimmy Page (Led Zeppelin), Ritchie Blackmore (Deep Purple, Rainbow), Ulrich Roth (Scorpions) či Eddie Van Halen (Van Halen). A žiadnym prekvapením nie je, že sa shredderi dostali aj do tohto výberu.

7. John Petrucci

Hneď prvý pán, ktorý sa dostal do tohto krátkeho výberu, patrí medzi legendy. Pokiaľ vám jeho meno nič nehovorí, potom vám určite niečo povie aspoň kapela, kde pôsobí. Nie je to žiadna iná než Dream Theater. Petrucci stál pri jej zrode spolu s Mikeom Portnoyom a Johnom Myungom v roku 1985, kedy ešte spolu chodili na vysokú, volali sa Majesty a hrali covery skladieb Rush a Iron Maiden. Od toho bodu sú už DT veľmi ďaleko, keďže dnes sú len o niečo menším pojmom ako práve zmienené zoskupenia.

Prvýkrát sa gitary chytil, keď mal osem rokov, ale nie pre veľký záujem o hudbu, no skôr preto, že jeho staršia sestra hrala na klavír a rodičia jej dovolili večer byť dlhšie hore, aby trénovala, takže skúsil niečo podobné s gitarou. Avšak Johnovi to nevyšlo, preto potom gitaru nechal tak. Vrátil sa k nej, až keď mal dvanásť rokov. Vtedy sa stala jeho vášňou, vďaka čomu trénoval aj šesť hodín denne. Jeho vzormi boli Steve Morse, Al DiMeola, Steve Howe, Stevie Ray Vaughan, Randy Rhoads, Joe Satriani, Steve Vai, Alex Lifeson, Yngwie Malmsteen, Rush, Yes, Iron Maiden, The Dregs a Metallica. Nakoniec sa medzi nich zaradil, keď sa neskôr niekoľkokrát stal súčasťou G3, čo je projekt Joea Satrianiho.

John je povestný používaním kombinácie rôznych techník hrania. Rýchlosť mu zabezpečuje hlavne efektívne a rýchle striedanie tónov, ktoré on sám popisuje ako silný zmysel synchronizácie medzi oboma rukami. Pri sólach veľmi často kombinuje metalový shredding s pomalým emotívnym štýlom hrania. Ďalším vodítkom, pre ktoré Petrucciho neprehliadnete, je fakt, že najradšej používa sedemstrunovú elektrickú gitaru, lebo je podľa neho vďaka rozšírenému rozsahu najlepším nástrojom na drsnejšie riffy.

https://youtube.com/watch?v=-wbB9kbbPGo

6. The Great Kat

Aby ste nenadobudli dojem, že v metale vždy všade dominujú iba muži, vyvedieme vás z omylu jednou dámou. Katherine Thomas alebo The Great Kat (niekedy dokonca The Great Kat, gitarová domina či bohyňa) nie je žiadne béčko. Zaraďuje sa medzi najrýchlejších shredderov všetkých čias. Vyštudovala klasickú hudbu a na gitare nehrá typický thrash metal. Namiesto toho do neho pretransformováva známe skladby z klasickej hudby alebo vytvára svoje originálne melódie. Sama seba považuje za reinkranovaného Beethovena. Raz sa dokonca vyhlásila za Boha. Takisto o sebe tvrdí, že je jediný gitarovo- husľový virtuóz od čias Paganiniho.

K metalu ju priviedol moment, kedy v televízii náhodne videla jeden klip od Judas Priest a zamilovala sa do ich hudby, čo viedlo k tomu, že začala prepisovať klasiku z huslí na gitaru. Tak sa z dievčaťa, ktoré vyrástlo na Beethovenovi, Paganinim a iných klasikoch, stal postrach s gitarou v ruke. Okrem gitary hrá na husle a často ich používa ešte aj teraz. Kedysi hrávala bežnú klasiku, ale to bolo dávno pred tým než prešla k metalu a vyhlásila klasickú hudbu za mŕtvu. Práve kvôli tomu, že pôvodne sa venovala klasike, ale aj pre jej technické schopnosti a sebapropagáciu, ju často zvyknú prirovnávať k Yngwiemu Malmsteenovi. K jej sebaprezentácii treba povedať, že je to pekná divoška. Rada sa odieva do kože či sieťoviny, jednoducho sa oblieka ako typická domina. Ako bonus o sebe vždy rozpráva v tretej osobe.

Pri hraní na gitaru aj na husle používa Paganiniho techniku, ktorá spočíva v tom, že pri hraní Kate zohne prsty ako pazúry, čo jej umožňuje hrať extrémne ťahavé a rýchle vibrato. Podľa nej samotnej je u nej vždy dominantnou hnacou silou jej klasického shreddovania na gitare čistá klasická technika hrania na husliach.

5. Paul Gilbert

Paul je známy hlavne preto, že je členom Mr. Big, kde nejaký ten rok derie pódiá po boku Erica Martina, Billyho Sheehana a Pata Torpeyho. Okrem toho sa v rebríčku desiatich najlepších shredderov všetkých čias podľa magazínu GuitarOne usadil na štvrtom mieste a zmestil sa aj do päťdesiatky rovnakého rebríčka magazínu Guitar World.

Na gitare začal hrať, keď mal päť rokov. O desať rokov neskôr už koncertoval v miestnych kluboch so svojou vtedajšou kapelou Tau Zero a zmienka o ňom sa objavila v časopise Guitar Player, kde vtedy písali aj on Yngwiem Malmsteenovi. V rovnakom čase sa Gilbert nakontaktoval na Mikea Varneyho, zakladateľa Shrapnel Records, so žiadosťou o to, aby si mohol zahrať s Ozzym Osbourneom. Mal odvahu, že sa pustil do niečoho takého, lebo Varney si nevedel predstaviť, prečo by mal Ozzy chcieť pätnásťročného zasrana, napriek tomu si však vypočul pásku s Paulovým demom, čo ho prinútilo zmeniť mienku o ňom. Zostali spolu v kontakte nasledujúce tri roky a vrcholom všetkého bolo, že Gilbert potom nakoniec išiel študovať na Guitar Institute Of Technology do Los Angeles. Tu sa o rok neskôr dostal k svojej druhej kapele a v roku 1988 Martinovi spolu s Torpeym pomohol založiť Mr. Big.

V prípade vzorov Paul spomínal rôzne mená. Padli napríklad Randy Rhoads, Kim Mitchell, Eddie Van Halen, Yngwie Malmsteen, Tony Iommi, Alex Lifeson, Jimmy Page, Robin Trower, Ritchie Blackmore, Pat Travers, Gary Moore, Michael Schenker, Judas Priest, Akira Takasaki, Steve Clark, Jimi Hendrix, Kiss a The Ramones. Štýlovo komponuje mnoho druhov hudby od popu cez rock a metal až po blues a funk. Je známy svojou variabilnosťou v štýloch, rovnako tak ako aj rýchlymi rukami. Slávu mu priniesol najmä jeho osobitý druh hrania, ktoré je veľmi efektívne a využíva v ňom techniku držania gitary ako pri staccate, vďaka čomu hrá extrémne rýchle pasáže takou obrovskou rýchlosťou, že ho nestíhate sledovať a ani náhodou sa nespolieha na legato, aby to urobilo za neho, ako to robí väčšina gitaristov.

4. Dimebag Darrell

Aj po smrti stále Dimebagovi patrí miesto medzi najväčšími gitarovými velikánmi. Muž, ktorý v rebríčku najlepších gitaristov podľa magazínu Rolling Stone skončil na deväťdesiatom druhom mieste, ale v prípade Metal Hammer na prvom a rozhodne nie bezdôvodne. Syn producenta a country hudobníka Jerryho Abbotta nemal v sebe zakorenenú lásku k hudbe vždy. Teda, nie v ranom detstve, kedy si od rodičov pýtal bicykel, konkrétne BMX-ku, ktorú mal snáď každý z nás aj tu na Slovensku. Prvú gitaru dostal až v dvanástich rokoch a bola to Hondo Les Paul.

Dime vyhrával s gitarou množstvo lokálnych súťaží. Keď vyhral jednu v Dallase, jeho cenou bola gitara Dean ML. Neskôr ju predal opravcovi hudobných nástrojov, ktorý jej dodal trochu viac šťavy novou súčiatkou a pridal na ňu obrázok blesku, čo je typickým podpisom Dimebagových gitár. Paradoxne v rovnaký deň, ako vyhral spomínanú gitaru, Darrellovi rovnakú značku, len s inou textúrou, kúpil otec.

V roku 1981 Dime, vtedy Diamond Darrell, spolu s bratom Vinniem Paulom založili Pantera‘s Metal Magic, teda neskoršiu Panteru. Prítomný pri jej zrode bol viac-menej aj gitarista, neskôr vokalista Terry Glaze (pred ním bol pri mikrofóne neoficálne Donnie Hart), ktorého o niekoľko rokov neskôr nahradil Phil Anselmo. Neoficiálnym basgitaristom bol Tommy Bradford, ale oficiálnym až Rex Brown o rok neskôr. Turbulencie v kapele začali v roku 1995, keď Anselmo začal drogovať a bolo čoraz ťažšie s ním vyjsť. Ostatní členovia s tým neboli spokojní, prichádzali hádky, menej časté albumy a nakoniec prestávka kapely. Počas nej obaja Abbottovci odišli do Damageplan s tým, že už nechceli Anselma prijať naspäť do Pantery, čím vlastne v roku 2003 úplne ukončili činnosť Pantery. O rok neskôr Dime prišiel o život počas streľby šialeného fanúšika, ktorý začal páliť po kapele aj ľuďoch počas koncertu Damageplan. Špekulácie hovoria, že dotyčný bol zarytým fanúšikom Pantery a nedokázal uniesť jej koniec.

Ale čo Dimebag a jeho vzory? Raz v jednom rozhovore povedal, že nebyť Acea Frehleyho, nikdy by nebol ani Dimebag Darrell. A že bol pravý kissák dokazuje aj jeho tetovanie na hrudi, kde mal práve gitaristu Kiss, pričom pri stretnutí s Frehleym mu Ace tetovanie podpísal a Dime si nechal podpis vytetovať. Ďalšie jeho vzory mali priamo vplyv na techniku jeho hrania. Tony Iommi mal vplyv na Dimebagovo ladenie gitary a tóny, čo Dime často držal na D♭ a nižšie. Eddie Van Halen a Pete Willis mali vplyv na štýl Darrellovho hrania. Samozrejme, ako už pri iných spomínaných ani pri Darrellovi nechýbal medzi vzormi Joe Satriani. V celkovom Dimebagovom hudobnom prejave by ste našli ešte stopy vplyvu mnohých ďalších gitaristov.