Zatiaľ sme si rozanalyzovali, ako sa ľudstvo prepracovalo od rock and rollu k plnohodnotnému rocku a od neho zdivočelo do punku. Ale diali sa aj iné podivnosti. Pri formovaní hudobných žánrov či už smerujúcich k metalu alebo súčasne sa rozvíjajúcich s ním pár utrápených duší unavených životom zlepilo dokopy EMO.

Pojem EMO a EMO kapela

Extrémne mastná ofina, Elektráreň Mochovce… atď. Aj toto sú variácie, ktoré si niektorí naši krajania vymýšľali pre vysvetlenie skratky EMO, ale zároveň i pre ešte väčšie poníženie vrstvy ľudí zameranej týmto smerom, keď tento žáner dosiahol na svetovom hudobnom trhu vrchol. V skutočnosti sú tieto tri písmená náhradou obsahu slovíčka emotional, teda emotívny, čo dokonale vystihuje povahu celého štýlu, keďže je celý založený na emóciach ako takých a vo svojej podstate je pre jeho vyznávačov akýmsi vykúpením od citovej bolesti. Týmto termínom začali kritici a novinári označovať len niektoré vybrané skupiny, ale neskôr sa rozšíril. Súvislosť s emóciami v ňom títo pisatelia pripisovali aj vzťahu kapely a fanúšikov, ktorý bol práve prostredníctvom citov vždy blízky.

Niektorí tvrdia, že prvýkrát bol termín EMO použitý už niekedy v roku 1985, no podľa Oxfordského anglického slovníka sa objavil až v roku 1992 ako emo-core a ako EMO v roku 1993, pričom prvé použitie v médiách malo byť až v roku 1995 v New Musical Express. Nikto nevie s istotou presne povedať, ako to s týmto pojmom bolo naozaj.

Nie všetky, ale mnohé EMO kapely sú zvukovo príbuzné progresíve okorenenej komplexnou gitarovou prácou, neortodoxnými štruktúrami skladieb, šumom a extrémne dynamickými prechodmi. No faktom je, že hudba v tomto žánri nie je kľúčová. Hlavnou inštanciou sú texty, ktoré sú emotívne, veľmi často aj osobné (ako napríklad v prípade skladby Knives And Pens od Black Veil Brides prostredníctvom slovnej zložky frontman Andy Biersack ponúka poslucháčovi náhľad do utrpenia, ktorým si prechádzal počas školských čias, kedy ho šikanovali kvôli tomu, že bol iný, pričom sa takýmto spôsobom snaží dať rovnako ,,postihnutým“ deckám nádej, ukázať im, že niekto pri nich stojí, aby sa tomu nepoddali a namiesto siahnutia si na život nožom svoj žiaľ vypísali na papier perom). Dá sa teda povedať, že je to akýsi druh sebareflexívnej poézie doplnenej hudbou, ktorá je emotívnym spôsobom vyjadrovaná prostredníctvom citovo zafarbeného hlasu speváka.

EMO a jeho vznik

Vznik tohto hudobného žánru obľúbeného hlavne medzi citmi zmietanými tínedžermi hľadajúcimi samých seba a vykúpenie od strastí sa datuje približne do polovice osemdesiatych rokov. Väčší rozvoj však EMO zažilo až počas deväťdesiatok, pričom začiatkom 21. storočia prerazilo do mainstreamu prostredníctvom kapiel Jimmy Eat World a Dashboard Confessional. No behom desiatich rokov opäť kleslo do úzadia, čo pomohlo rozvoju jeho undergroundu, kde je aj v súčasnosti pomerne bohaté.

EMO sa vyvinulo z hardcorepunkovej washingtonskej scény ako reakcia na vzrastajúce násilie tejto konkrétnej scény, ale aj ako rozvoj personálnej politiky hudby, ktorej pozornosť sa mala zo spoločnosti strhnúť späť k jednolivcom. Prvý hudobník hlásiaci sa k druhému spomenutému bodu bol Ian MacKaye z kapely Minor Thread.

Čo sa týka existencie EMO, vo Washingtone sa udržalo od svojho vzniku len chvíľu a potom sa stiahlo do úzadia, v podstate akoby zaniklo. Naspäť k životu bolo privedené až s príchodom začiatku deväťdesiatych rokov, kedy rôzne undergroundové subkultúry a štýly hudby začali ovládať Ameriku. Prvým idolom z EMO radov sa stal Blake Schwarzenbach z Jawbreakers.

EMO bolo dlho záležitosťou undergroundu, kde hýbalo mnohými kameňmi, ale bolo príliš závislé od popularity iných undergroundových hudobných štýlov. Nakoniec sa ale dokázalo osamostatniť a niekedy v roku 2002 sa dostalo do mainstreamu, kde sa udržalo najbližších osem rokov, kým opäť neupadlo do úzadia. Dostať sa mu tam podarilo najmä prostredníctvom úspechu skupiny Jimmy Eat World a ich albumu Bleed American.

EMO ako subkultúra

V rámci zabehnutých stereotypov vypovedajúcich o jednotlivých subkultúrach je pre ľudí patriacich k EMO subkultúre typická emotívnosť, citlivosť, hanblivosť, introvertnosť a ovládanie hnevom. Často sú však spájaní i s tým, že mávajú depresie, zraňujú samých seba (najčastejšie sa režú žiletkami) alebo dokonca páchajú samovraždy.

Čo sa týka módy, každý z vás isto vie, že ,,emáci” boli vždy charakteristickí čiernymi – niekedy s farebnými melírmi, najčastejšie červenými, modrými, ružovými alebo blond – rovnými vlasmi s ofinou cez oko, pričom mejkap používali s bledým základom, ale čiernymi očnými linkami okolo očí. K tomuto základu väčšinou v oblečení vládli úzke džínsy a obtiahnuté tričká s krátkymi rukávami s menami skupín. Ako doplnky sa používali vybíjané opasky a náramky. Ich módu si veľakrát ľudia mýlia s gotikmi alebo scene.

EMO kultúra bola dlho kritizovaná za androcentrizmus, čo je v podstate sústredenie sa na maskulínnu, mužskú časť populácie. Preto nebolo nič výnimočné, že v kapelách tohto žánru zvyčajne nebývali ženy, keďže veľakrát si v nich mužská časť populácie vyjadrovala svoje city v sklamaní z lásky a ako si nevedia nikoho nájsť. Teda, takto to bolo pri typoch skupín zameraných smerom lonely boy’s aesthetic, čo v preklade znamená estetika osamelého chlapca. Okrem nich bol iný druh EMO zoskupení, ktoré písali texty postavené na základe znechutenia z protiženských názorov s peknou pozlátkou propagovaných v populárnej hudbe. Napriek týmto názorom a rozdielom však EMO subkultúru vždy tvorili viac ženy než muži, keďže jemnejšie polovičky našej populácie zvyčajne bývajú viac citovo založené, vďaka čomu im tento typ hudby viac vyhovoval.

Keďže EMO sa počas svojho najväčšieho rozmachu šírilo veľmi rýchlo, bolo otázkou času, kedy vznikne medzi ľuďmi i opačný prúd, teda odporcovia tohto štýlu. ,,Emáci” často začali byť označovaní za sociálnu stigmu a dostávali nálepku kontroverznosti. V roku 2008 bol napríklad v Mexico City a v Tijuane dokonca zaznamenaný útok anti emo skupín na EMO tínedžerov, zatiaľ čo v Rusku EMO obmedzili zákonom, čo spočívalo v regulácii webstránok zameraných týmto smerom, úplným zakázaním tohto štýlu na školách a vládnych budovách, pretože sa ho obávali ako nebezpečného tínedžerského trendu predstavujúceho protisociálne správanie, depresie, asocializáciu a samovraždy. EMO subkultúra je mnohými považovaná za poslednú existujúcu skutočnú subkultúru v hudobnom priemysle.

Subžánre EMO

Ako iné žánre aj EMO dalo vznik niekoľkým ďalším subžánrom ako emo pop, melodic emocore, ale hlavne screamo. Medzi EMO kapely sa kedysi zvykli zaraďovať napríklad Fall Out Boy či My Chemical Romance.

V budúcotýždňovej časti si rozoberieme vznik hardcoreu.

Použité zdroje:
Foto: theconversation.com