Americká kapela TRIVIUM z Floridy si od svojho vzniku v roku 1999 prešla mnohým. Na konte má 7 úspešných albumov, z ktorých niektoré poriadne zamávali metalovým svetom (spomenieme veľdiela The Ascendancy alebo Shogun), je hlavným ťahákom na mnohých festivaloch, za sebou má roky koncertovania a v podobnom duchu by sme mohli pokračovať aj ďalej. Ako plynul čas, vyvíjala sa aj hudba, čo je nádherne vidieť na odlišnosti jednotlivých albumov, či už v pozitívnom alebo negatívnom duchu. Na zvuku sa, okrem iného, veľmi výrazne podpísali bubeníci, ktorých sa tu vystriedalo nemálo. Momentálne číslo je 4 a zdá sa, že kapela konečne našla to, čo hľadala. Situácia okolo tohto postu bola dosť zaujímavá a na menšiu analýzu nie je lepší čas ako pár dní po ich návšteve v Bratislave.

Travis Smith je meno zakladajúceho bubeníka pôsobiaceho v kapele do roku 2009. Práve on dal albumom o esenciu viac svojimi rýchlymi nohami a zložitými rytmami na tomoch. Trivium ale po štyroch albumoch začalo strácať na kreativite, čo viedlo k Smithovmu odlúčeniu na dobu neurčitú. Práve rozbehnuté turné Into The Mouth Of Hell bolo v plnom prúde a v hre bolo odohratie zvyšných koncertov alebo ukončenie koncertovania. Náhrada celý čas driemala priamo v tábore, konkrétne na pozícii technika bicích. Nick Augusto, ktorý sa niekoľko rokov staral o zvuk, nakoniec odohral celé turné a po tom, čo Smith v roku 2010 opäť odmietol návrat do skupiny, sa stal Augusto jej oficiálnym členom. S ním za aparatúrou vznikli albumy In Waves a Vengeance Falls. Druhý menovaný bol aj jeho posledný a rozchod kapela okomentovala rozdielnymi záujmami mimo pódia. Je to škoda, lebo práve Vengeance Falls mal potenciál byť začiatkom novej éry.

Po vzore predchádzajúceho bubeníka aj tentokrát kapela siahla po svojom vlastnom technikovi. Mat Madiro pôsobil v kapele na tejto pozícii 2 roky, aby následne dostal šancu na živé vystúpenia. Najúsmevnejšie na situácii je, že Madiro nemal žiadne skúsenosti ako muzikant na stagei a pred svojím prvým koncertom mal len deň na to, aby sa naučil celý setlist. Ten ho v ničom nešetril a musel tak zahrať skladby Strife, In Waves, Like Light To The Flies, Dying In Your Arms či Brave This Storm. V roku 2015 kapela nahrala s Madirom hudobne veľmi odlišný album od predchádzajúcej tvorby Silence In The Snow, aby bol nakoniec aj jeho labuťou piesňou. Konečnú dostal v koncertnom období a bolo opäť treba nájsť náhradu. Jeden by sa mohol pýtať, či nie je trojica Heafy, Beaulieu a Gregoletto príliš náročná a trend s bubeníkmi nebude pokračovať aj do budúcna. 

Otvorilo sa tak opäť najhorúcejšie hudobné miesto na trhu (Železný trón z Game Of Thrones by sa uchytilo tiež), no nešlo o žiadny otvorený konkurz. Kapela veci riešila v tichosti a obrátila sa o pomoc k legendárnemu Johnovi Pettrucimu (Dream Theater), ktorý sa následne obrátil na kolegu Mikea Manginiho (Dream Theater, Annihilator). Ten, ako sa ukázalo, mal meno chlapíka, ktorý na neho urobil veľký dojem ešte na Berklee (vysoká škola hudby v Bostone). Na stole ležalo meno Paul Wandtke a do kolotoča nastúpil vo veľkej paráde. Veď kto si môže povedať, že jeho prvý koncert s kapelou bol pre 40 000 ľudí a rovno na obrovskom Knotfeste? Paula už od prvých live videí prijali fanúšikovia s nadšením pre jeho precíznosť, rýchlosť a najmä šou, ktorú spoza bicích predvádza. Zdá sa, že do kapely zapadol perfektne, ale pri Trivium a obzvlášť pri ich bubeníckom poste nikdy neviete. ,,Raz si hore, raz si dole” sa na situáciu hodí asi najlepšie, no na druhej strane, v tábore sa stále niečo deje a na výsledku tu jednoducho záleží.