Polovica roku 2020 je za nami a prišiel čas na bilancovanie. Tak veľa vynikajúcej hudby sa urodilo! Experimentálne kúsky aj stávky na istotu, návraty velikánov po rokoch alebo nové objavy. Niektoré albumy spravili ten povestný „klik“ na prvé počutie, aby sa stali okamžitou láskou, iné si vyžadovali viac pozornosti a svoje nádhery odkrývali až postupne.

To najlepšie, čo sa za týchto zvláštnych šesť mesiacov vydalo, vám prinášam v rebríčku dvadsiatich kúskov, ktoré vo mne zarezonovali najviac a v rámci možností som ich obtáčal skoro na dennej báze.

PROTEST THE HERO – Palimpsest

Výnimočná kapela. Určite jedna z najoriginálnejších v prog-metale s absolútne nekopírovateľným rukopisom. Vytvoriť si vlastný štýl, neustále produkovať najvyššiu kvalitu a aj napriek strate hlasu speváka Roda Walkera sa vrátiť viac relevantní, než kedykoľvek predtým? Dar, aký Kanaďania doručili v prvej polke roku 2020. Veľmi by som si želal, aby sa im dostávalo viac pozornosti. Kľudne by mohli skočiť na výslnie verejnosti tak, ako sa to podarilo pred dvoma rokmi RIVERS OF NIHIL s ich majstrovským dielom Where Owls Know My Name. Aj v tomto prípade bolo prvé počutie celého albumu najväčším blahom a momentom, v ktorý dúfa každý poslucháč, keď sa púšťa do nových vôd.

Čo milujem a nenávidím na PTH asi najviac, je ich náhla zmena tempa v piesňach a nečakané ukončenia. Nedajte sa ale odradiť, chaotickosť tu má precízne volené miesto. Príde mi, že väčšina skladieb má oveľa väčší potenciál a pokojne by mohli trvať všetky cez 5 minút. Nenudíte sa, čakáte, čo bude nasledovať. Jedna vynikajúca pasáž strieda ďalšiu. Úplne najviac sa to ale ukazuje pri koncoch piesní. Kráľom progresivity nerobí problém tvoriť tie najchytľavejšie melódie, poskladať z nich úžasné časti piesní a hodiť ich na koniec skladby, čo často pôsobí nedokončene. Okamžite púšťam znova a ani na tomto, v poradí piatom, albume som sa toho nemohol nabažiť. Výnimočná kapela.

SEPULTURA – Quadra

Lepší album SEPULTURA nevydala od odchodu Maxa Cavaleru. Technické, prepracované, nádherne budované a tribal prvkami prepletené. Andreas Kisser je progresívnejší, než kedykoľvek predtým a spolu so symfonickými časťami to nesmierne ladí. Eloy Casagrande udáva tempo a plynulo sa presunul do čela elementov, ktoré sú na kapele zaujímavé a hodné pozorného ucha. Derrick Green si odspieval štandard a potom prišla na rad skladba Agony of Defeat – v takej polohe sme ho teda ešte nepočuli. Tak si to zhrňme. Chorály? Áno. Progresívne prvky? Jasné. Symfonika? Nájde sa. Miestami ženský vokál? Nebude chýbať. Drží to pokope? Nádherne a trošku prekvapivo s tým, že zostali verní aj svojim koreňom. Nič, len rešpekt pred tým, ako sa páni s Quadrou vytiahli!

AUGUST BURNS RED – Guardians

Ako zmajstrovať progresívny prístup k metalcoru? Tak, ako to spravili ABR na albume Guardians. Žáner sa ďalej vyvíja aj vďaka pionierom, akými sú napríklad aj AUGUST BURNS RED. Čo započali pred 15 rokmi s albumom Thrill Seeker, pretrváva dodnes naprieč všetkými nahrávkami. Jedinečný minimalistický prístup s okamžite rozpoznateľným gitarovým soundom a výstavbou skladieb doplnený povznášajúcimi textami a príjemnými spevavými metalcorovými vokálmi. Práve melodický scream je niečo, čo sa postupne pridalo do repertoáru a okamžite si našiel svoje miesto. Konzistentnosť je slovo vystihujúce kariéru ABR aj posledný album najviac. 

BUCKETHEAD – Healing Inside Outside Every Side

BUCKETHEAD sa vrátil v parádnej forme. Novú hudbu tvorí ako na bežiacom páse a (skoro) vždy je to lahôdka. S albumom Healing Inside Outside Every Side opäť zamieril na nežnú a väčšinu času akustickú stranu. K tomu pridal minimalistický artwork a nádherné skladby – ľahko zapamätateľné a precítené. Ak milujete albumy Colma a A Real Diamond, potom sa budete s touto novinkou cítiť veľmi príjemne. Lepších šesť prvotriednych skladieb ako zbytočné „vypĺňačky“ a naťahovanie albumu.

PSYCHONAUT – Unfold the God Man

Málo čo sa vyrovná stavu, keď hľadáte niečo hudobne nové a medzi desiatkami zárezov sa objaví jeden, ktorý vám dá presne to, čo potrebujete. Belgické trio PSYCHONAUT s ich debutovým albumom Unfold the God Man prinášajú progresivitu, post metal a mix viacerých známych mien. Pri tom všetkom ale zostávajú svojskí a sústredení. Presne vedia, čo robia a neboja sa vydať 9 aj 15 minútové skladby, ktoré vás vezmú na cestu meditácie, nadpozemských zážitkov a do sveta spirituálna.

Budete tam počuť kapely v skladateľskom štýle THE OCEAN, riffy ako od MASTODONU, atmosféru od TOOL… PSYCHONAUT vás nainfikujú zasnenou progresívnosťou, ťažkými riffmi v spojení s melodickými gitarami a podmanivým vokálom. Dokonca dôjde aj na „božské“ chorály. Hudobná tantra.

TESTAMENT – Titans of Creation

Milujem, keď sa hudobné legendy prispôsobia modernému zvuku a nechajú si aj svoje štandardné prvky, ktoré z nich spravili to, čím sú dnes. Titans of Creation je názornou ukážkou, ako vytvoriť čistý zvuk tých najlepších gitarových riffovačiek a pritom si udržať ten špinavý thrashový sound. TESTAMENT zadelil na rok 2020 jednu z ich najtvrdších nahrávok, ktorá je poriadne nasratá a už od prvej skladby Children of the Next Level je jasne stanovený smer. Okamžite chytľavé, priam až hymnoidné piesne inštinktívne rozpohybujú hlavu. Basová linka v Night of the Witch pripomína EXODUS a ich Deathamphetamine, samozrejme v tom najlepšom vyznení. Gitarové sóla pôsobia vždy sviežo a namieste, bicie sú tvorené so skvelými prechodmi a cifrovačkami. Thrashoví veteráni sa vytiahli a album znie hladne a zúrivo, akoby ho nahrali mladé pušky.

INTRONAUT – Fluid Existential Inversions

Nech mi nikto nevraví, že prvá polka roku 2020 je na hudbu slabá. S takým tvrdením môže prísť len povrchný poslucháč, ktorému sa nechce hľadať nové veci a spolieha sa len na tie najväčšie hudobné mená. Rovnako ako vyššie PSYCHONAUT, americká kapela INTRONAUT vydala jeden z najlepších albumov prvých šiestich mesiacov, aj keď je trošku z iného súdka.

Bravúrne technické zručnosti hudobníkov vytvárajú kompaktný celok s kontrastmi tvrdých aj jemných pasáží. Zmeny tempa aj nálad v piesňach sú alfou a omegou albumu Fluid Existential Inversions. Mix je absolútne čistý a dáva vyniknúť všetkým nástrojom vrátane spevu. Nič nie je potlačené do pozadia a v lepších slúchadlách si album nemôžete neužiť. Náhle zmeny sú tak časté, že tu nájdete až neuveriteľné množstvo nápadov naprieč všetkými deviatimi skladbami. S jasne zreteľnými jazzovými prvkami sa v metale síce roztrhlo v posledných rokoch vrece, ale nie všade pasujú tak, ako práve do najnovšieho albumu FEI. Intenzívne počúvanie, to vám garantujem.

POLARIS – The Death of Me

Austrálska metalcorová scéna má v kapele POLARIS jedno z najsľubnejších želiezok v ohni. Druhým albumom si utvrdzujú sound a neboja sa posúvať s nápadmi ďalej. Agresívny, melodický, sebavedomý – taký je The Death of Me. Je z neho cítiť hlad po dobytí veľkých pódií (podobne, ako sa to podarilo CRYSTAL LAKE) a dravosť. A vraj je žáner mŕtvy. Vôbec, len sa prepisujú hranice a tvoria sa nové princípy.

THY CATAFALQUE – Naiv

Tamás Kátai a jeho deviaty album s THY CATAFALQUE je všetkým, čím budú hudobní puritáni pohŕdať. Nevyhovie väčšine skalných black metalistov, pravdepodobne si na ňom nezgustnú ani folklóristi a je možné, že aj na milovníkov crossover metalu už to bude ťažké sústo. Že sa ale hudobné žánre dajú ohýbať do všelijakých tvarov, to nie je žiadne tajomstvo. Na druhej strane, vymyslieť niečo tak trúfalé a fungujúce, za tým už je celá veda a práve Kátai je vo svojom obore na piedestáli. Oproti starším albumom chýbajú niekoľko desiatok minút trvajúce opusy (predošlý album Geometria už nimi nedisponoval tiež) a takisto sa viac stavilo na o čosi jednoduchšie výstavby skladieb. Ľúbezné a zapamätateľné melódie, avantgardný prístup k látke, folkový ženský vokál striedaný so škriekaním, black aj prog metalové pasáže ale robia z albumu Naiv jeden z najzaujímavejších kúskov roka 2020.

CODE ORANGE – Underneath

A keď už spomínam inakosť, nemôže chýbať ani najnovší album Underneath od pittsburských CODE ORANGE. Ich ambície vždy siahali vysoko a s experimentovaním si rozumejú na výbornú. Brutalita, intenzita, melódie, breakdowny, trhačky, agresivita, flexibilita spevu – všetko tam je a pri prvom počutí zaručene nebudete vedieť, čo čakať. Pasáže sa striedajú ako na bežiacom páse, na nič a nikoho sa neberie ohľad a väčšinu albumu sa budete spočiatku cítiť nekomfortne. Až postupne vám dôjde, čoho ste boli svedkami a výsledok vás pohltí. Od grungu cez industriálne prvky po punk až hardcore sa prejdete v štrnástke skladieb. Určite odporúčam, pokiaľ máte čas naplno sa albumu venovať a vyskúšať niečo nové.

LAMB OF GOD – Lamb of God

Maximálne vydarený návrat po piatich rokoch od predošlého albumu Vll: Sturm Und Drang so „self-titled“ albumom. Na čerstvej novinke sa prvýkrát tvorivo podieľal bubeník Art Cruz (vystriedal Chrisa Adlera) a môžeme spokojne konštatovať, že do LOG zapadol na jednotku. Album nabitý skvelými riffmi, zmenami tempa a agresívnymi prechodmi. Randy Blythe je po vokálnej stránke neomylný ako švajčiarske hodinky a v spojení so skvelou produkciou a mixom pôsobia všetky elementy plnohodnotne a výživne. Z hľadiska zvuku a kompozície skladieb ide o pokračovanie v nastolenom trende z posledných albumov. Načo meniť niečo, čo perfektne funguje, keď to môžeme posunúť ešte na vyšší level? Lamb of God je nasratý album s dvoma rovnako nasratými hosťami: Jamey Jasta a Chuck Billy.

ME AND THAT MAN – New Man, New Songs, Same Shit, Vol.1

Druhý sólový album od odvekého odporcu náboženstiev, Adama Nergala Darskiho, nesie názov New Man, New Songs, Same Shit, Vol.1. a opäť ukazuje Poliakove hudobné majstrovstvo. Jedenásť skladieb je prešpikovaných tými najzvučnejšími menami – Corey Taylor, Ihsahn, Matt Heafy, Brent Hinds a ďalší, ktoré nahrávku robia výraznejšou, dynamickejšou a zvláštnejšou. Aj napriek veľkému množstvu hostí držia piesne pohromade a vytvárajú zaujímavý celok, ktorý v sebe spája protináboženskú tematiku s pokojnejšími a „tradičnými“ skladbami. Vplyv Leonarda Cohena a Toma Waitsa je tu obrovský a absencia tvrdosti vôbec nevadí. Práve naopak. Nergal ukazuje, aký zručný hudobník je a otvára sa širšiemu publiku. Od majstra blackened death metalu máme možnosť počuť aj iné jeho stránky (tie hudobné, nie textové) a každá jedna skladba by sa uchytila aj ako soundtrack k seriálu Temný Prípad. Lahôdka s dušou, aj keď kacírskou.

TRIVIUM – What The Dead Man Say

Kde skončili na predošlom The Sin and the Sentence, tam pokračujú s What The Dead Man Say. TRIVIUM si našli sound, ktorý im maximálne vyhovuje a fanúšikovskej základni rozhodne tiež. Zložitejšie budovanie piesní pretkaných riffovačkami, growlom aj spevavými refrénmi chlapom z Floridy nesmierne svedčí. A pritom stačilo len nájsť toho najvšestrannejšieho bubeníka. Aké jednoduché, však? S príchodom Alexa Benta akoby sa prebudili umelecké vízie, ktoré tam predtým neboli alebo sa k nim nevedeli dopracovať. Od Shogunu tam vždy čosi chýbalo. Nie veľa, ale niečo predsa. Cesta k súčasnej fazóne viedla cez tŕnitejšiu cestu s albumami Vengeance Falls a Silence In The Snow, ale podarilo sa. Absolútne sústredenie, odhodlanie a vedomosť, že toto je správne smerovanie. Bez debaty TRIVIUM v životnej forme.

ULCERATE – Stare Into Death and Be Still

Beznádej. Zúfalstvo. Ťažoba. Tiesnivosť. Za zvuku dunivých zvukov očakávajte majstrovstvo vystavať najdepresívnejšiu atmosféru pretkanú tými najsviežejšími nápadmi, aké progresívny death metal ponúka. Zážitkový posluch pribije do sedačky (alebo kdekoľvek ste) a nepopustí.

THE GHOST INSIDE – Aftermath

Po vážnej dopravnej nehode, akú kapela vo svojom autobuse prežila pred piatimi rokmi, nemohol prísť magickejší návrat. Aftermath je znamením a stanoviskom hudobným aj životným, že to svetielko na konci tunela treba sledovať. Melodický hardcore-metalcore v podaní THE GHOST INSIDE je energický a matematicky presný. Opäť ide o kapelu, podobne ako AUGUST BURNS RED, ktorá si našla vlastný sound a pevne sa ho drží. Veľmi konzistentný album, ktorému sa u nás nedostáva toľko pozornosti, akú by si zaslúžil.

MARKO HIETALA – Pyre of the Black Heart

Stačilo mu dať voľnú ruku v tvorivej činnosti a je z toho nádherný a svižný sólový album. MARKO HIETALA sa na Pyre of the Black Heart vyhral s rôznymi esenciami a spolu s partiou kamarátov vytvoril sólový debut ako hrom. Chytľavé melódie, príjemné pomalé tempá striedajú energické pasáže a, samozrejme, nesmie chýbať krásne nazvučená basa, ktorá sa tiahne naprieč celým albumom ako obrovský poznávací znak. Ak sa vám zdá, že by mohol v NIGHTWISH spievať viac, tu to zaručene doženiete. To všetko je miestami ovenčené folkovými prvkami a vybrnkávačkami. Zároveň sa odoberiete na cestu do minulosti a vôbec neviete, čo vás čaká. Odprevadí vás tam pieseň Truth Shall Set You Free. Najosobnejší Hietala, akého ste kedy počuli.

HEAVEN SHALL BURN – Of Truth and Sacrifice

Devätnástka skladieb a skoro sto minút hudby? Sypte to sem po viac ako štyroch rokoch čakania od predošlého albumu Wanderer. Nemecký mix melodického death metalu s metalcorom a deathcorom vsádza na experimenty aj staré zaužívané postupy. Intenzitu a agresiu striedajú pomalšie časti, atmosférické pasáže, dokonca techno prvky(!), melanchólia aj našlapané riffovačky. Vokál Marcusa Bischoffa je správne nasratý a umne strieda angličtinu s nemčinou. Pár výhrad k výslednému mixu, kde sa miestami strácajú niektoré nástroje, inak obrovská spokojnosť.

BLEED FROM WITHIN – Fracture

Groovovo-metalcorový zabijácky výplach postavený na priamočiarych riffovačkách. Oproti ostatným žánrovo podobným albumom v zozname je Fracture asi najbrutálnejším v zmysle vokálov, celkového soundu, nekompromisnosti aj dunivého nazvučenia. Desať skladieb z vás radikálne a bez problémov vymláti dušu. Spevák Scott Kennedy znie ako mladšia verzia Winstona McCalla z PARKWAY DRIVE. Pokiaľ potrebujete napumpovať a nabudiť, BFW pre vás zložili ten najlepší možný album.

EXOCRINE – Maelstrom

Deathová prasačina v tom najlepšom zmysle slova. Technicky vynikajúce, miestami jemne prekombinované, ale pre náročnejších poslucháčov absolútne vyvážené. Nejde o tak extrémnu vec, ako napríklad ANAAL NATHRAKH, ale EXOCRINE im minimálne tesne dýchajú na chrbát. Maelstrom uspokojí všetkých milovníkov rýchlosti a intenzity, zatiaľ čo ponúkne maximálnu precíznosť. Prasacie kvílenie, progresívne prvky, nečakané zvraty a devastujúce bicie – neviem, čo ma baví viac. Opäť sa objavujú jazzové prvky a v spojení s grindovými pasážami lemovanými elektronikou ide o naozajstné „pošušláníčko“. A viete čo? Možno sa EXOCRINE tým ANAAL NATHRAKH predsa len v extrémnosti vyrovnali, len pripravili hudbu o čosi viac prístupnú už na prvé počutie.

PARADISE LOST – Obsidian

Máloktorá kapela drží pohromade tak, ako PARADISE LOST. Od roku 1988 štvorica Nick Holmes, Gregor Mackintosh, Aaron Aedy a Stephen Edmondson vydala 16 štúdiových albumov a posledný z nich, Obsidian, je priam majstrovským dielom, ktorým zoznam zakončím. Vyzretí škótski muzikanti spájajú všetko najlepšie, čo skupina za svoju existenciu vytvorila a robia to s takou ľahkosťou, že je aj neuveriteľné, ako to do seba pekne zapadá. Absolútny prím kapely. Na záver si vypožičiam názor z recenzie od Doma Lawsona, pretože sám by som to lepšie nevyjadril: „Stále relevantní, stále sa vyvíjajúci a aj napriek všetkým turbulenciám stále tvoriaci najlepšiu hudbu ich kariéry. PARADISE LOST v tomto momente nemusia už nič dokazovať, no aj napriek tomu tak činia s jedným z najlepších albumov, aké kedy vydali.“