Naj, naj, naj #1: Najrýchlejší bubeníci (2. časť) ⋆ ROCKER.sk

Bubnovanie môže byť umenie, ale aj extrémny šport. Máme ho radi všetci, lebo dobrý bubeník je základ každej poriadnej metalovej zostavy.

V prvej časti nášho malého výberu sme si predstavili mená, ktoré nikomu, kto sa motá okolo metalu, nie sú neznáme. Teraz si k nim pridáme štyri ďalšie mená. No a dozviete sa aj to, kto je na špici rebríčka. K tomu sa však dostanete neskôr a možno vás to aj prekvapí.

4. Paul Wandtke

Začneme so štvrtým miestom, kde sa umiestnil Paul Wandtke. Momentálne najčerstvejší člen floridských Trivium nesmie v tomto krátkom výbere chýbať už len z princípu, že je žiakom Mika Manginiho. Wandtke bol v jeho triede, keď Mangini istý čas učil na Berklee College Of Music, čo je vysoká škola hudby nachádzajúca sa v Bostone. A práve cez svojho učiteľa sa neskôr dostal do Trivium, s ktorými sa mu darí výborne.

Paul začal bubenícku kariéru už ako jedenásťročný, keď hral s rôznymi kapelami ako doma v Chicagu, tak aj v okolí. V roku 2006 spolupracoval s kapelou Dope. O tri roky neskôr sa ocitol na turné s The Sammus Theory a bol s nimi aj o rok, hoci vtedy sa pripojil aj ku Kill Hannah. No a okrem tohto všetkého ešte bubnoval v broadwayskom muzikáli Rock Of Ages.

O jeho talente už písalo niekoľko časopisov a webových stránok dávno pred tým, než sa dostal k Trivium a tým aj viac na výslnie. Bolo len otázkou času, kedy sa uplatní v hlavnom hudobnom prúde a odpoveď na ňu prišla práve s Trivium.

Pokiaľ by ste náhodou pochybovali o jeho rýchlosti, nemali by ste to robiť. Je viac než isté, že keby nebol dosť rýchly, nikdy by sa nedostal k floridským borcom. Napokon, u nich za bicími nikdy nesedeli žiadne bábovky, čo by nestíhali s tempom. A Paul svoje kvality dokazuje na rozbehnutom turné k Silence In The Snow, počas ktorého naskočil do tohto orlandského rozbehnutého vlaku na miesto Mata Madira. Pokiaľ neveríte, musíte tohto chlapíka zažiť bubnovať naživo. Je doslova mašina. V júni v MMC sa pod ním až triaslo pódium, keď mal sólo.

Okrem bubnovania v Trivium sa Paul hudbe venuje ešte aj inak. Má kapelu Smells Like Nirvana, ktorá je tributom k Nirvane, ako už jasne napovedá názov. Tu však Paul nesedí na bubeníckom poste, ale stojí za mikrofónom a je ich Kurtom Cobainom.

3. Jimmy ,,The Rev” Sullivan

Výber niekoľkých najrýchlejších bubeníkov a bez Reva? To ani nemôže byť. Táto chobotnica predsa dostane svoje chápadlá všade. Veru, nie nadarmo mal Jimmy práve takúto prezývku. Keď začal bubnovať, sotva človek stíhal registrovať, kde má kedy ktorú ruku. Veď vraj dokázal urobiť krásnych sedemstotridsať úderov za nie minútu, ale tridsať sekúnd.

Úplne prvé bubenícke paličky dostal, keď mal päť rokov a prvý set bicích, keď mal desať. Ako bubeník bol neskôr známy svojou technikou double-ride thing (dvojitý ride – ride je typ činely), ktorú je možné počuť pri Avenged Sevenfold v skladbách ako Almost Easy, Critical Acclaim, Crossroads či Dancing Dead. V nich Jimmy zdvojnásobuje rýchle tempo medzi dvojitým ,,kopákom“ (veľký bubon) a ride činelami. Sám Sullivan túto techniku zvykol nazývať double octopus (dvojitá chobotnica), dosť zrejme aj s ohľadom na svoju prezývku. A preto si jednoznačne zaslúži byť zaraďovaný medzi najrýchlejších ,,bicmenov“.

Prvý album s Avenged Sevenfold Sounding The Seventh Trumpet mu vyšiel, keď mal dvadsať rokov a s chalanmi z Avenged Sevenfold sa prakticky poznal celý život. So Shadowsom chodil na katolícku školu. Teda, kým ho v druhom ročníku nevyhodili. S Vengeancom zase na strednú. Gates s ním bol v jeho bočnom projekte Pinkly Smooth, atď.

Medzi Sullivanovými vzormi bol napríklad aj Mike Portnoy, ktorý ho po jeho smrti na istý čas nahradil v Avenged Sevenfold.

Raz vyhral Golden God Awards v kategórii najlepší bubeník. Žiaľ, to bolo už po jeho smrti, a tak ocenienie prevzala rodina a kolegovia z kapely. Okrem skvelého bubeníckeho talentu oplýval aj speváckym a textárskym. Spievať ho výraznejšie počuť hlavne v A Little Piece Of Heaven (pri ktorej je autorom textu), Almost Easy, Critical Acclaim a ďalších.

Sullivan bol jednoducho niečo, bez čoho Avenged Sevenfold už nikdy nebudú Avenged Sevenfold, nech sa budú snažiť sebeviac. Ľudia budú navždy porovnávať každého ďalšieho bubeníka na jeho poste s ním. Aj preto to mal Ilejay ťažké. Veď napokon album Hail To The King práve s Ilejayom za bicími je úplne odlišný od všetkých predchádzajúcich albumov. Momentálne je ale hlavnou otázkou, či ho dostatočne dokáže nahradiť Brooks Wackerman.

https://youtube.com/watch?v=YMUqJ5x7LuQ

2. Joey Jordison

Bývalý bubeník Slipknot, momentálne búchajúci do ,,hrncov“ pre Sinsaenum. K hudbe privoňal už ako malý a vlastne to bolo kvôli rodičom, ktorí ho vždy oveľa radšej než pred televíziu posadili pred rádio. Najskôr hrával na gitaru, ale to len kým vo veku osem rokov nedostal svoju prvú sadu bicích, hoci jeho láska k bubnovaniu prišla už skôr, keď vo veku päť rokov našiel v dome starého otca päťkusovú biciu súpravu. Starý otec mu ju zostavil, a tak Joey začal hrať inšpirovaný menami ako John Bohnam (Led Zeppelin), Peter Criss (Kiss) a jeho najobľúbenejším Keith Moon z The Who. Hudbu miloval až tak veľmi, že na tréning bubnovania mu stačili hoci aj mamine panvice a hrnce.

V rovnakej dobe sa dostal aj k maske v štýle Kibuki, ktorú neskôr používal v Slipknot. Jeho mama ju mala ako súčasť svojho halloweenskeho kostýmu a v tom čase ho jej vzhľad veľmi vydesil a traumatizoval. Daný moment ho poznačil do konca života a v podstate tento dôvod ho doviedol k tomu, aby rovnakú masku neskôr používal v Slipknote.

O rok neskôr, keď mal šesť, sa Joey naučil hrať na gitaru. Rovnako ako pri bicích, aj pri gitare mu bol najviac nápomocný starý otec. A všetko, čo sa naučil na gitare hrať, vie práve od starkého alebo len podľa sluchu, keďže nikdy v živote nechodil na lekcie hrania na gitare. Po rozvode rodičov si jeho mama otvorila pohrebný ústav, kde jej Joey často pomáhal. Ako sa niekoľkokrát zmienil v rôznych rozhovoroch, robiť s mŕtvolami pre neho nebolo nič príjemné.

Prvýkrát mal serióznejšiu kapelu v pätnástich. Volali sa Modifidious a jeho spoluhráči boli od neho o dobrých desať rokov starší. Pomerne sa im darilo. Jordisonovi sa tak otvorili dvere do hudobného priemyslu. Postupne spoznával nových ľudí vrátane svojich budúcich kolegov v Slipknot, pri ktorých zrode stál v roku 1995.

Pokiaľ by ste to nevedeli, s najznámejšími symbolmi spájajúcimi sa so Slipknotom prišiel práve Joey. To on prvýkrát nazval ich fanúšikov maggots (červy). Rovnako tak vymyslel logo SlipKnoT inšpirované kapelou KoRn. A v neposlednom rase prišiel aj so symbolom S, ktoré si namaľoval všade po bicích.

Okrem Slipknotu, samozrejme, hral aj v mnohých iných kapelách. To inak ani nemôže byť pri bubeníkovi jeho kalibru. Ale práve Slipknot ho spopularizovali najviac, hoci ich nakoniec opustil – alebo ho vyhodili, ako tvrdil, ale kde je pravda, vedia len oni. Každopádne nedávno vyšla na povrch informácia, že nejaký čas nemohol bubnovať vôbec pre chorobu, a to je hlavný dôvod jeho odchodu zo Slipknot.

Čo sa týka štýlu hrania, Joey patrí medzi bubeníkov s rýchlym agresívnym štýlom hrania, vďaka čomu sa zaraďuje medzi najlepších bubeníkov vôbec. Napriek svojej rýchlosti má výbornu koordináciu medzi rukami a nohami, čo mu pridáva na kvalite.

https://youtube.com/watch?v=akc7kOKedKc

1. Mike Mangini

Na bicie začal hrať, keď mal dva a pol roka a inšpiráciou mu bol Ringo Starr. Keď prišiel na strednú v školu, už hrával v kapelách. A k tomu, že je Mangini zbehlý v hudbe, má ešte plus, že vyštudoval programátorstvo.

Väčšinou ho všetci majú zrejme zafixovaného ako bubeníka Dream Theater, s ktorými derie paličky už od roku 2010, kedy nastúpil na miesto Mikea Portnoya. Avšak okrem iných sa mihol napríklad na niekoľkých albumoch Annihilator, chvíľu spolupracoval s Extreme či so Steveom Vaiom. Popri aktívnom bubnovaní ešte stíhal jedenásť rokov učiť na Berklee College Of Music, kde, ako sme už spomínali, učil napríklad aj Paula Wandtkeho.

Ale prečo je na prvom mieste v našom krátkom výbere práve Mike? Odpoveď vás možno prekvapí. Pretože Mike je naozaj najrýchlejší a má to aj potvrdené. Dlhé roky držal aj drží niekoľko rekordov v bubnovaní. Bubnovanie nie je iba umenie. Je brané aj ako extrémny šport, a to konkrétne pri súťaži World‘s Fastest Drummer Extreme Sport Drumming (Najrýchlejší bubeník sveta extrémneho športového bubnovania). A práve tu Mangini dokázal, že je najrýchlejší, keď sa v roku 2002 prvýkrát zúčastnil WFD a jeho výkon bol 1203 úderov za minútu, čím zlomil niekoľko rekordov. Toto veľké číslo iba o kúsok v roku 2013 dokázal prekonať Tom Grosset s 1208 údermi. Avšak Mangini sa nedal a vzal si späť prvenstvo neuveriteľným číslom 1247 úderov za minútu.