Satan ho vraj miluje, ale Boh sa tvári, že o jeho existencii nevie. No to nech si riešia oni dvaja. Pre nás už bolo ,,mäkoty“ dosť. Poďme rovno do pekla plťkou po rieke Styx pozdraviť Háda, zamávať Hel, keď nás na severe zmetie zánik bohov, potriasť si rukou s diablom a byť jeho najlepší kamaráti. Dotiahnime našu sériu do konca v duchu poriadnych extrémov. A vrhnime sa hneď na prvý z nich, na black metal.

 

Pojem black metal a blackmetalová kapela

Napriek tomu, že dnes sú pilotnými krajinami extrémnych druhov metalu skôr tie zo škandinávskych končín, jeho základy kedysi dávno položil niekto, o kom by ste to možno ani nepovedali. Teda, aspoň nie v ich začiatkoch, neskôr však určite áno, keďže práve oni dali vznik a názov celému tomuto subžánru. Nebudeme vás už naťahovať. Išlo o anglickú klasiku Venom.

 

Pôvodne boli Venom heavy až thrash metal (súčasť vlny New Wave Of British Heavy Metal), no to sa zmenilo s príchodom – pre formáciu metalu revolučného – albumu Black Metal. Práve podľa jeho pomenovania, ale aj charakteristiky štýlu využívaného na nahrávke, sa Venom považujú za zakladateľov subžánru black metal.

V otázke definície blackmetalovej kapely ako takej a jej zvuku je ťažké odpovedať, keďže záleží od regiónu, z ktorého pochádza zoskupenie. Napriek tomu sú všetky postavené na rovnakom základe. A keďže najväčší rozmach zažíva black metal obzvlášť v severských krajinách, nasledujúca charakteristika je platná hlavne pre typ Norwegian black metal, hoci niektoré prvky budú všeobecné.

 

Typickými znakmi black metalu ako takého sú hlavne rýchle tempo, u spevákov typ screamu shrieking (vysoký škrekot, ktorý môže byť vyjadrením teroru, bolesti a rôznych iných, niekedy i pozitívnych, pocitov), veľmi skreslený zvuk gitár, raw, teda akési surové nahrávky alebo tzv. low fidelity nahrávky (nahrávané v nižšej kvalite, ako je štandardná a často obsahujú rôzne štúdiové zvuky, ktoré naživo nikdy nepočuť), nekonvenčné štruktúry skladieb a dôraz na atmosféru. Ako bonus väčšina, pokiaľ nie aj všetci, blackmetalových hudobníkov vystupuje pod pseudonymami a využívajú tzv. corpse paint, teda si farbia tváre – niekedy i telá – bielou a čiernou farbou tak, aby čo najviac pripomínali mŕtvoly či akési démonické stvorenia, ktoré vyvrhlo samo peklo.

 

Norwegian, teda nórsky black metal je hudobne najčastejší a najcharakteristickejší typ tohto subžánru. Blackmetaloví gitaristi väčšinou hrajú vysoké tóny alebo dokoca až tzv. trebly notes, teda tóny, ktoré sú na hranici počuteľnosti ľudského sluchu. Súčasťou tejto časti inštrumentálnej zložky sú aj rôzne efekty skresľujúce či nejakým spôsobom devastujúce hrané tóny.

 

Tempo gitár je rýchle, ktoré využíva typ hracej techniky tremolo. V podstate ide o alternatívnu hraciu techniku, čo pri rýchlej hre môže nadobúdať druh tremolo picking alebo double picking. Častým prvkom je aj dissonance, teda disonancia, čo v hudbe značí narušenie harmónie medzi notami a kombinovaná býva v rôznych stupniciach, intervaloch i postupnostiach akordov. Hlavnou úlohou disonancie je preformovať zvuk tak, aby vytváral pocity desu a hrôzy. Menej používanými prvkami u blackmetalových gitaristov sú nízke ladenie a gitarové sóla. Basgitara v prípade blackmetalovej kapely niekedy hrá samostatné tóny, inokedy zase zostáva pochovaná gitarami či homofonicky nasleduje nízke riffy hrané gitarami.

 

Samozrejme, okrem gitár má tento subžáner aj poriadne rýchle bicie. Bubeníci používajú techniku double bass, ktorú sme už niekoľkokrát popísali v predchádzajúcich častiach, alebo blast beats. Blast beats je principiálne založené len na využívaní kopáku či kopákoch (double bass), teda bass drum a snare drum, teda malého bubna. Po každých 32 úderoch na kopáky v tomto prípade prichádza úder na malý bubienok, niekedy súčasne s úderom na cymbal. Takýmto spôsobom sa dosahuje obrovská rýchlosť, niekedy až 300 úderov za minútu.

 

Ojedinelou súčasťou sú klávesy. Nepatria však medzi typické nástroje tohto subžánru. Napriek tomu sa občas objavia. Ich zavedenie do black metalu si privlastňujú Dimmu Borgir, ktorí ich vraj najskôr používali na podmaz v pozadí, no neskôr ich povýšili na plnohodnotne využívaný nástroj a prostredníctvom nich dotvárajú atmosféru.

 

Keď si poriadne preskúmame inštrumentálnu zložku blackmetalových skladieb, prídeme na to, že jej štruktúra je nekonvenčná s absenciou čistejších častí medzi strofami a refrénom, ale celá skladba obsahuje dlhé a opakujúce sa inštrumentálne sekcie. Teda, aspoň v Norwegian style tohto subžánru. Napríklad Greek style, teda grécky, je skôr citeľnejší na stopy tradičného heavy metalu a death metalu.

 

Vokálnu stránku blackmetalových skladieb tvorí hlavne už zmienený shrieking, ale ojedinele aj niektoré iné screamové techniky ako death growls skôr typické pre death metal a snarling, teda akési vrčanie. Čo sa týka textovej stránky, black metal v nej väčšinou napáda kresťanstvo, ako aj iné náboženstvá. Časté je využívanie apokalyptického jazyka. Veľmi frekventované sú aj texty oslavujúce Satana, ktoré mnoho ľudí považuje za základ black metalu. Ničím výnimočným nie je ani zaoberanie sa mizantropiou, globálnymi katastrofami, vojnou, smrťou, skazou, znovuzrodením, divé a extrémne aspekty prírody ako lesy, hory, búrky, zima, mytológia, folklór, pohanské tradície a iné. Niektoré zoskupenia dokonca tvoria vo svojom rodnom jazyku, ale je aj zopár takých, ktoré píšu v archaických jazykoch.

Black metal a jeho vznik

Black metal sa zrodil alebo ho možno skôr vyvrhlo samo peklo niekedy v osemdesiatych rokoch, hoci okultistické a satanistické témy textov sa v rocku objavili už koncom šesťdesiatych až začiatkom sedemdesiatych rokov s Black Sabbath či Coven. Finálne verzie sa začali objavovať hlavne u thrashmetalových a speedmetalových zoskupení, kým termín black metal ako taký z temnoty dotiahli Venom.

 

Okrem Angličanov na vznik black metalu mali vplyv aj Švédi Bathory, ktorí stáli za zrodom škandinávskej vetvy tohto subžánru. Zároveň ich spevák Thomas Forsberg alebo Quorthon, ako si hovoril, ako prvý začal používať vo svojom hlasovom prejave shrieking, čím definoval budúcnosť spevu v black metale.

 

Do tretice v začiatkoch black metal ovplyvňovali aj Švajčiari Hellhammer, z ktorého zvyškov neskôr vznikol Celtic Frost, na svoju dobu najextrémnejšia a najbrutálnejšia kapela, čo neskôr ovplyvnilo vývoj black metalu v deväťdesiatych rokoch. 

 

Na nórsku vetvu black metalu mali vplyv aj Dáni Mercyful Fate s frontmanom King Diamondom. Ten využíval čiernu a bielu farbu na tvár, aby vyzeral ako ghoul a predpokladá sa, že je jedným z tých, čo zaviedli trend corpse paintov.

 

Black metal sa šíril rýchlo a všade, od Ameriky (Morbid Angel, Incubus, Von) cez Britániu (Sabbat), Maďarsko (Tormentor), Brazíliu (Sarcófago), Švédsko (Grotesque, Treblinka), Japonsko (Sabbat, Sigh), Kolumbiu (Parabellum), Izrael (Salem), Taliansko (Mortuary Drape), Československo (Root, Master’s Hammer), Grécko (Rotting Christ), Švajčiarsko (Samael) až po Kanadu (Blasphemy).

 

Zásah Československa prvou blackmetalovou vlnu bol dosť silný, keďže zoskupenia Root a Master’s Hammer dokonca prerazili do sveta a stalo sa napríklad aj to, že Fenriz z nórskej skupiny Darkthrone sa nechal počuť, že prvý blackmetalový album v Norwegian style ani nebol vytvorený Nórmi, ale prišiel od Master’s Hammer a volal sa Ritual.

Keď prvé kapely zmietli cestu pre ďalších, v deväťdesiatych rokoch začali vznikať nové veci inšpirované práve nimi. Týkalo sa to hlavne Nórska a Škandinávie ako takej. Už hrajúce zoskupenia začali formovať nový druh black metalu. Išlo napríklad o Mayhem a Darkthrone, ale popri nich vznikali aj nové skupiny vezúce sa na rovnakej vlne ako Burzum, Immortal, Emperor, Satyricon, Enslaved, Thorns, Carphatian Forest či Gorgoroth. Nimi sa už to, čo v osemdesiatych rokoch kapely začali formovať ako nový subžáner, vykryštalizovalo do konečného štádia, čo sa stalo najmä vďaka rozšíreniu novinky v technike hrania na gitaru Snorrem ,,Blackthornom“ Ruchom (Thorn, Stigma Diabolicum) a Øysteinovi ,,Euronymousovi“ Aarsethovi z Mayhemu.

 

V druhej vlne sa už zároveň stalo štandardom používať corpse painty, lebo takýmto spôsobom sa blackmetalové formácie dali ľahšie odlíšiť od ostatných druhov metalu tej doby, ale rovnako to funguje ešte aj dnes. Deväťdesiate roky priniesli aj zdokonalenie scén na koncertoch. Kapely mnohým naháňali strach, ale to práve bolo cieľom. Snažili sa vyzerať čo najdémonickejšie, pôsobiť čo najdesivejšie. Zvyčajne sa intrpreti prezentovali striktne ako odporcovia kresťanstva, satanisti a mizantropickí vyznávači diabla, ktorí chceli šíriť teror, strach, nenávisť a zlo. No a snažili sa byť v tom čo najdôveryhodnejší. Dokonca existovali určité hranice, za ktoré nemohli ísť žiadni pozéri, iba skutoční nefalšovaní blackmetalisti.

 

Niektorí členovia kapiel si na autentickosti šírenia zla a tom, že sa tvárili ako bytosti z pekla, zakladali až príliš. Preto neraz dochádzalo aj k vypaľovaniu kostolov, znesväťovaniu hrobov či vraždám, čím na seba pritiahli pozornosť. Niektorí z nich dokonca skončili vo väzení. Extrémy sa tu nájdu ešte aj dnes, no len výnimočne až takéto obrovské.

Ideológia satanistov

Tak aby bolo jasné, nie každý blackmetalista je zákonite satanista. Áno, mnohé takéto kapely sú verné temnému pánovi a pohŕdajú ostatnými náboženstvami, avšak existujú aj také, ktoré sú len odporcami viery ako takej, nech je akákoľvek a prikláňajú sa k etnickému pohanstvu. Etnické pohanstvo je založené nielen na bezbožnosti, ale aj nacionalizme, mizantropizme a nevraživosti voči modernej spoločnosti. Sú proti politickej korektnosti, humanitárnosti, konzumerizmu, globalizácii a homogénnosti. V podstate akoby tvrdili, že niečo modernej spoločnosti chýba. Zrejme aj preto inklinujú k fascinácii dávnej minulosti a oslavujú prírodu.

 

Tematika a extrémnosti v ideológiách sa rôznia podľa subžánrov tohto subžánru, medzi ktoré patria napríklad National Socialist Black Metal, Unblack Metal, Black-doom, Symphonic Black Metal, War Metal a mnohé iné.

 

---

Použité zdroje:
Foto: metalinjection.net